Two steps from hell - 2. kapitola

1. března 2014 v 14:35 | Marrei |  Two steps from hell
Kapitola, kterou napsala má drahá a naprosto dokonalá Fay. (Takže nelekat, nekřičet. :D) Děkujeme moc a moc za hodnocení i komentáře. :3 (I když mi prosím vysvětlete, jak je možné, že tato povídka má víc hodnocení, ale Death zas víc komentářů... to jaksi nechápu. :D)
Příjemné počtení! ^^

A pro Lily of the valley: Myslím, že ty ještě budeš nadšená. O:)




Kráčal úzkou chodbou hradu, míňajúc známe tváre, poväčšine jeho spolužiakov i neznáme, vydesené tváre prváčikov, hľadiace na neho s rešpektom, ktorý mu právoplatne ako žiakovi siedmeho ročníka patril. S úsmevom si spomenul, ako sa na starších žiakov díval on sám. S rovnakým strachom v očiach.

V podstate, strach by skúmavý pozorovateľ v jeho očiach videl i teraz, ukrytý kdesi hlboko v pozadí. Doba temnela, ľudia umierali. Len hlupák by sa nebál. O seba, o to, či sa zajtra zobudí do normálneho sveta, alebo ho očakáva čosi desivé. A čo je horšie, ľudia sa nebáli len o seba, báli sa o svojich blízkych, kamarátov, rodinu...

Chlapec sa nervózne obzrel vôkol seba. Nezbednú úsmev, ktorý sa mu ešte pred chvíľou pohrával na perách sa vytratil. Stúpenci jeho, muža, ktorý bez milosrdenstva vraždil každého, kto sa mu nehodil, boli snáď všade. Bolo verejným tajomstvom, že dcérky a synovia bohatých rodín, ktoré ho podporovali, sa prechádzali i po tejto škole.

"Remus, kamarát," zvolal ďalší chlapec s rozgajdanou košeľou a kravatou voľne rozviazanou. Jeho ruka ho udrela na chrbte a prehodil si ju cez jeho plece. Čierne vlasy mu nezbedne lietali na všetky strany. "Kam ideš, nehovor mi, prosím ťa, že do..."

"Knižnice, áno." Odvetil Remus a jeho kamarát na to reagoval iba pretočením očí. "Vieš Sirius, niekto sa musí učiť a robiť si úlohy, aby ste si ich vy mohli odpísať."

"V tom prípade veľa šťastia kamarát," poklepkal ho Sirius po pleci a so šibalským úškrnom sa od neho pred dverami knižnice odpojil. Pred zabuchnutím starých a mohutných dverí mal Remus ešte tú česť počuť jednu z jeho "zaručene osvedčených" baliacich hlášok.

"Nemáš za čo," zamrmlal si popod nos zarovno s kývaním na pozdrav pani Pinceovej. Bol by však dal ruku do ohňa za to, že mu nevenovala ani štipku pozornosti. Na rozdiel od svojich kamarátoch mal to šťastie a stará pani s okuliarmi, ktorú by zaručene nikto nechcel rozzúriť, si ho zapísala ako slušného a tichého chlapca. Bol by však klamal, ak by tvrdil, že mu to vadí.

Zašiel hlbšie do priestorov knižnice a usmial sa, keď zbadal, že jeho obľúbený stôl pri okne je ešte voľný. Kopa pergamenov, bŕk, kalamárov a iných potrieb na písanie, o ktorých snáď ani nevedel, že si ich zobral, s buchnutím o stôl vypadli z jeho náručia. Nervózne sa obzrel vôkol seba, nemal chuť zničiť svoju, tak dlho pestovanú povesť u knihovníčky.

Keď sa uistil, že sa spoza rohu určite nevyrúti žiadna žena v okuliaroch, ktoré ukrývajú vražedný pohľad a nikto taký sa ho nechystá zabiť, vydýchol si a pomaly sa vybral ku regálu kníh, nesúci jasný názov. Transfigurácia.

Ťažko povedať, či mu tento predmet skutočne išiel alebo sa mu doteraz podarilo prechádzať náhodou, no premieňanie neživých objektov na neživé, ktoré preberali doteraz mu nerobilo problém. Transfigurácia živých objektov na neživé rovnako. No i tak, akýsi pomyselný najťažší level, premieňať čosi živé na čosi ďalšie a stále živé, jednoduché nebolo. Sám Remus sa nečudoval, keď mu akési kúzlo nevyšlo.

A i to je dôvod, prečo sa rozhodol prísť sem. Chvíľu sa len tak prechádzal, očami hladiac chrbty kníh, hľadajúc ten jeden vytúžený titul, ktorý im profesorka tak často spomínala, div, že im to pri nevydarenom kúzle neobúchala o hlavu. Keď sa mu konečne podarilo nájsť onen dlhý a rovnakým pomerom hrubý titul, Teória a prax premieňania živých objektov na živé objekty s úľavou si vydýchol. Možno tento rok zase prejde.

Natiahol svoju dlhú ruku a i keď bol vysoký, dokazovalo to oblečenie, ktoré na ňom viselo a musel ho v pravidelných intervaloch obmieňať, keďže za ním nestačilo dorastať, musel sa postaviť na špičky nôh. Tesne predtým, než sa jeho zjazvené prsty dotkli obalu knihy, stretli sa s inou rukou.

Chlapec si to spočiatku ani neuvedomil, pohľad nevenoval totižto vytúženej knihe ale obzeral sa po svojej ľavej strane, hľadajúc ďalšie knihy, ktoré by mu v štúdiu mohli pomôcť. Až keď sa mu obal knihy zdal akýsi... hebký a teplý, ruku odtiahol a prekvapene sa otočil.


Dopadol na päty nôh, temer stratil rovnováhu. V duchu prisahal, že jasnejšie modré oči v živote nevidel. "Prepáč... ja... ehm... nevidel som ťa?"
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Lily of the valley | Web | 1. března 2014 v 22:06 | Reagovat

Remus! Juhů, Remus!
Nádhera, on je tak boží... (Jo, asi mám nějaký problémy se složitýma povaha, ale tady, u vlkodlaka, je to vidět nejlíp - je to sexy :D )
Pěkná kapitola, zhltla jsem ji na jeden nádech, protože - Remus! ;-)
A jedeme dááál!

Když si vzpomenu na povídky, co jsem psala s jinýma holkama... To mě hrozně bavilo. A myslím, že ve dvou se vymýšlí originální nápady úplně nejlíp, nikdy se mi nepodařilo vytvořit něco tak jiného...
Tenkrát jsme psali time travel, kdy se Harry, Minerva, Remus a Ginny dostali do doby mladého Toma Raddle.
Nebo povídka o čtyřech pobertech - Harry, Ron, a děti Siriuse a Remuse...
Takové kraviny člověk sám není schopen vymyslet. Takže vám holky fandím, protože společné povídky patří k nejzajímavějšímu na českém fandomu. :)

2 Michato | 2. března 2014 v 11:18 | Reagovat

Super :)Tady na tomhle blogu snad není možný narazit na špatnou povídku/díl povídky. Proč všechno co se tady objeví je tak moc dokonalý ? :D
Remuse mám ráda :3
Co třeba příště něco o Siriovi ? :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama